Žijeme zvláštnu dobu, a to nielen v našom meste, ale aj v krajine, ktorá pred dvadsiatimi rokmi dostala dar slobody a demokracie, teda hodnôt, ktoré sú tým najpodstatnejším predpokladom dôstojného duchovného, ale aj materiálneho života človeka. Aj k nám prišla sloboda, demokracia, každý si môže povedať, čo chce, ale na niečo sme pritom zabudli. Zabudli sme počúvať a vážiť si názor iných. Zabudli sme na etiku, morálku, odbornosť, slušnosť či snahu o pravdivosť.
Ale čo je možno ešte horšie, v názoroch ľudí cítiť apatiu… a apatia podporuje totalitu a z nej vyplývajúcu aroganciu moci, ktorej je dovolené všetko, ale len pre tých „správnych”. Navyše apatia, nezáujem o veci verejné, je najlepšia cesta k prehre. Definitívnej. Prehre nás všetkých. Ľudia si žijú svojimi bežnými starosťami a radosťami a pritom si nevšimnú, že ich niekto majstrovsky a rafinovane okráda. A to všetko za bieleho dňa a takpovediac každý deň. Povedané športovou terminológiou, polčas je za nami, ide sa z kopca, no často sa mi zdá, že ideme dolu vodou. Občan, ktorému chýbajú dostatočné informácie len ťažko zaujme k problému stanovisko. Média informujú len to, čo vyhovuje „niekomu“. Niekedy mám pocit, že sme si zvykli na to, ako to u nás je. Ako keby nám chýbal správny pohľad zvonku. Lídri strán zaspali na pocite úspechu vyhraných volieb. Ustupuje sa od sľubov a predsavzatí, ktoré boli dané pred voľbami. Napriek všetkým zlyhaniam jednej, či druhej strany, som presvedčená, že sa dá žiť čestnejšie a krajšie.
Na víťazstvo zla stačí, ak tí dobrí neurobia nič.
A to by som nechcela. Aj keď mám veľmi silný pocit, že práve toto sa tu už dlhšiu dobu deje.
Spomeňme si na ten magický výrok Jána Pavla II.: „Nebojte sa!